Rád chodím do domov, v ktorých sa dlhšie býva. V čase, kedy sa starostlivým pozorovaním už dajú čítať znaky určitého zžitia domu a jeho obyvateľov. Vzájomný stav testovania domu bývajúcimi a bývajúcich domom. Obľúbené kúty sú ustanovené, čo chýbalo, je prirobené a prebytočné je ignorované. Čas, kedy sa dom stáva v tých šťastných prípadoch miestom pohody, akéhosi stavu malého rodinného Rocheovho mieru.

Rodinný dom má jedinečné postavenie v permanentnom diskurze architektúry. Má pevné miesto v našich architektonických mysliach, podnecuje našu obrazotvornosť, premietame sa do jeho virtuálnych priestorov, je našou stále prítomnou ideou. Je dávnou témou formálnych výbojov i návratov k tým predchádzajúcim, návratov k známemu a ďalších odrazov zo známeho k experimentu. Podoby rodinného bývania sú permanentným stretom istoty overeného s hlodajúcou ambíciou k neoverenému. Ako máloktorý iný typologický druh, vlastní rodinný dom niekoľko stále platných nepísaných noriem a je zároveň nekončiacim sledom pokusov o ich rozloženie, alebo aspoň novú interpretáciu. Pragmatické nároky k plneniu základných potrieb sú prítomné spolu s tými, ktoré sú očakávaním autonómneho priestorového prežitku a majú sýtiť všetky zmysly.

PRÉMIOVÝ ČLÁNEK

Chcete číst dál?